Indická verejná doprava (ak vám náhodou nevyhovuje tá naša)
Je len desať indických miest, ktoré majú oficiálny plán verejnej dopravy. V druhej najľudnatejšej krajine sú pritom iba dve mestá, ktoré využívajú metro - súčasné hlavné mesto Delhi a bývalé hlavné mesto Kalkata, kde navyše Briti vybudovali aj električkovú sieť. Multimiliónové mestá ako Bombay či Madras metro tiež plánujú, ale kedy, to nikto netuší.
Mesto Jalandhar, v ktorom som strávil pol roka, môže o metre iba snívať. Cez celé mesto sa tiahne jediná normálna široká cesta, ktorá spája pútnické mesto Amritsar s turisticky vzhľadávanou Agrou.
Autobusy chodia v Jalandhare kedy sa im zachce a hlavne vtedy, keď sú naplnené do posledného centimetra štvorcového. Šoféra sa môžete kľudne opýtať, kedy sa chystá vyraziť a on vám bez ohľadu na to, kedy to bude, odpovie: "O päť minút."
Preto sa z časového hľadiska viac oplatí chodiť rikšou. Bicyklové rikše vás síce vezmú, kam len chcete, sú však pomalšie a ich základnou nevýhodou je cudzincom šoféri nevydávaj
Zaujímavý je tiež indický systém vlakov, ktorý zahŕňa viacero tried, od superrýchleho Shatabdi, kde vám v cene lístka pravidelne servírujú raňajky, čaj, kávu a rôzne sladkosti, cez rôzne luxusné klimatizované triedy, kde vám napríklad zdarma poskytnú prikrývky na spanie až po moju obľúbenú "Sleeper class", ktorá vyzerá ako dosť zlý slovenský vlak, s tým rozdielom, že tu nie sú žiadne kupé, čo vytvára vo vlaku veľmi zaujímavú atmosféru. Táto trieda je veľmi lacná - 1200 km vás vyjde na 350 rupií, čiže 6 eur. Spí sa na takých trojposchodových koncentrákových posteliach a každých päť minút po vlaku premáva chlapík vrieskajúci: "Čaj, čaj, čaj, čaj, čaj, čaj", až kým ho niekto nezastaví a nedá si čaj. Okrem toho tu rôzni iní chlapíci ponúkajú omeletu, vodu, chladené nápoje, samosy, briani a iné indické jedlá. Napriek radám všetkých mojich indických kamarátov som tieto vlakové špeciality vyskúšal a doteraz mi z nich nič nebolo.
No a výstavnou skriňou indických železníc je tzv. "General class", ktorú som mal tú česť skúsiť až tri krát. Cesta z Udaipuru do Delhi bola celkom komfortná, až kým som sa nezobudil a nenašiel si na posteli ďalších dvoch chlapov, ktorí si ku mne suverénne prisadli. Ďalšia cesta z Gorakpuru do Jalandharu trvala 22 hodín a bol to zážitok na celý život. Vo všeobecnosti platí, že vlaky smerujúce z východoindických štátov ako Bihar či West Bengal majú veľmi svojských pasažierov. V mojom vlaku tvorili 99 percent osadenstva muži a všetci mali presne tie isté fúzy ako z kopírky. Všetci mali približne meter 65 a zhruba 50 kg. Na hornej posteli sedeli štyria a na dolnej piati. Na normálnom sedadle sedeli stále dvaja. Batožinu som si strčil do diery, ktorú som našiel v jednom sedadle a prvé tri a pol hodiny som stál na jednej nohe. Ďalšie tri a pol hodiny sa mi podarilo sedieť na pol metri štvorcovom v tureckom sede a potom prišla konečne moja chvíľa. Z horného batožinového priestoru sa vysunul chlapík, ktorý vystupoval a ja som sa tam nekompromisne nasúkal. Tam som strávil celú noc a keď som sa prebudil vlak už vyzeral omnoho normálnejšie a sedelo v ňom asi o dve tretiny menej ľudí. Mojou poslednou skúsenosťou s General class mala byť predvianočná cesta z Bombaya do Goi. Keď sme však s kamarátkou zbadali ľudí vysiacich z našej triedy, radšej sme rovno nastúpili do sleeper class, kde sme si našli luxusné miesto na zemi pri toaletách. Sprievodca sa nás pokúšal tri krát z vlaku vyraziť. Ako správni Indovia sme mu stále povedali, že už ideme a ani sme sa nepohli. Napokon nám jedna milá indická rodina pomohla a nechala nás prespať na zemi medzi ich posteľami. Cestu sme bez problémov prežili a na druhý deň sme z nej kompletne zregenerovali na pláži v Goe.