Bývanie v rodine
Asi pred dvomi týždňami nám odišla elektrina v dome. Najprv som si myslel, že za dve, tri hodiny naskočí naspäť, ako to tu doteraz vždy bývalo. Na druhý deň som si pre istotu od mojej čínskej kolegyne požičal baterku a urobil som dobre. Pôvodné úvahy o nezaplatenom účte za elektrinu, či vyhodených poistkách sa nepotvrdili. Faktom však zostávalo, že náš dom bol jediný na celej ulici bez svetla. Elektrikár skonštatoval smrť nášho generátora, s tým, že nový bude naištalovaný do troch dní. Ako sa neskôr ukázalo tri dni indického času trvajú aspoň dva týždne, keďže dom je stále bez elektriny.
Jeden starostlivý kamarát z našej organizácie sa ponúkol, že obyvateľov domu, čiže mňa a moju spolubývajúcu dočasne ubytuje u seba v dome neďaleko Jalandharu. Svoje rozhodnutie oľutoval, hneď potom, čo moju spolubývajúcu spoznal trochu lepšie. Dievča si z neho rýchlo spravilo osobného sluhu a chudák Jaideep celý týždeň, čo tu bývala počúval len: "Chcem čokoládu, chcem šalát, chcem tvoj telefón, chcem aby si ma odviezol tam a ta
..." Celé to vygradovala tým, keď si samovoľne zobrala telefón jeho mamy. Napokon sa šťastne odpratala do domu mojej čínskej kolegyne, ktorej na privítanie vyžrala všetky arašidy.
Jaideep si vydýchol a ja sa teraz snažím o to, aby som tu nezanechal rovnaký dojem, ako to dievča a aby som ich dobrotu zbytočne nezneužíval. Niekedy som však na ich pomoc odkázaný. Cestou do školy chodím autorikšou, ale cestou späť som väčšinou nútený zavolať Jaideepa, aby ma druhú časť cesty zviezol na motorke. Inak by som musel ísť minimálne štyrmi rikšami, na čo nemám nervy, peniaze ani čas. Jaideep má doma internet, ale nemá počítač. Tak sme to dali dokopy a vytvorili sme tu informatizovanú spoločnosť. Okrem toho využívam aj práčku (prvá a zrejme aj posledná práčka, ktorú mám v Indii) a Jaideepová mama mi výborne varí (konečne nechudnem). Každé ráno sa stretávam s jeho otcom, riaditeľom miestnej základnej školy, zastavujem rikšu rovno pred jeho školou a on mi stále radí, kde mám vystúpiť. Vždy si ho veľmi ochotne vypočujem, aj keď viem, že mi radí úplne zle. Jeho mama má tiež veľmi zaujímavé rady. Napríklad dnes ráno mi poradila pieskový olej, ktorý si mám kvapkať na hlavu, lebo ako sama povedala: "Now no hair, after more hair."
Jaideepoví rodičia su skutočne cool, je s nimi sranda, sú veľmi pohostinní a vždy pripravení pomôcť. Človek sa tu cíti ako súčasť rodiny. Okrem Jaideepa majú ešte tri dcéry, ktoré žijú v Británii, Kanade a USA. Všetkým trom rodičia poctivo vybavili indických manželov a Jaideep sa teraz bojí, že aj jemu niekoho dohodia. Najhoršie je na tom, že už presne tuší koho a nijako sa do svadby s tým dievčaťom nehrnie.
Momentálne tu v dome býva ešte šialený biely skákavý pes Čiku. Je tu tiež jeden jedenásťročný sluha, ktorý tu pomáha s domácimi prácami a za odmenu dostáva jedlo, oblečenie a rodičia mu platia školu. Pred týmto chlapcom tu vraj boli ďalší dvaja, ktorých našli na ulici ešte ako malých vo veľmi zlých životných podmienkach, zobrali ich k sebe, vychovali a poskytli im základné vzdelanie. Tí sa potom postupne osamostatnili a neskôr pracovali ako čašníci, alebo niečo podobné. Rodičia sú presvedčení komunisti a na náboženstvo veľmi neveria. Namiesto toho sa snažia radšej pomáhať druhým. Jaideepová mama má okrem iného aj veľmi zvláštny zvyk kŕmiť pouličných psov. Vtedy sa pre istotu zdržujem radšej niekde inde.
Vyzerá to tak, že v dome, ktorý sa stal mojím tretím indickým domovom, strávim ešte štyri nasledujúce dni, potom ma čaká jedenásťdňová cesta do Nepálu, po ktorej sa zrejme z praktických dôvodov presťahujem na internát neďaleko mojej školy. Na bývanie u Jaideepa budem spomínať určite len v dobrom a vždy sa sem rád vrátim na návštevu.