† 07. 07. 2011 | kód autora:
MVs
Indická verejná doprava (ak vám náhodou nevyhovuje tá naša)
Je len desať indických miest, ktoré majú oficiálny plán verejnej dopravy. V druhej najľudnatejšej krajine sú pritom iba dve mestá, ktoré využívajú metro - súčasné hlavné mesto Delhi a bývalé hlavné mesto Kalkata, kde navyše Briti vybudovali aj električkovú sieť. Multimiliónové mestá ako Bombay či Madras metro tiež plánujú, ale kedy, to nikto netuší.
Mesto Jalandhar, v ktorom som strávil pol roka, môže o metre iba snívať. Cez celé mesto sa tiahne jediná normálna široká cesta, ktorá spája pútnické mesto Amritsar s turisticky vzhľadávanou Agrou.
Autobusy chodia v Jalandhare kedy sa im zachce a hlavne vtedy, keď sú naplnené do posledného centimetra štvorcového. Šoféra sa môžete kľudne opýtať, kedy sa chystá vyraziť a on vám bez ohľadu na to, kedy to bude, odpovie: "O päť minút."
Preto sa z časového hľadiska viac oplatí chodiť rikšou. Bicyklové rikše vás síce vezmú, kam len chcete, sú však pomalšie a ich základnou nevýhodou je cudzincom šoféri nevydávajú. Ak pri sebe nemáte drobné, z dohodnutých dvadsať rupií sa môže kľudne stať aj sto. Šoféri autorikší sú o čosi civilizovanejší. Normálna cena je desať rupií, ak viete presne odkiaľ a kam máte ísť. Ak chcete ísť náhodou o dvesto metrov ďalej, šofér si od vás môže opýtať kľudne aj stovku za tzv. špeciálnu jazdu.
Zaujímavý je tiež indický systém vlakov, ktorý zahŕňa viacero tried, od superrýchleho Shatabdi, kde vám v cene lístka pravidelne servírujú raňajky, čaj, kávu a rôzne sladkosti, cez rôzne luxusné klimatizované triedy, kde vám napríklad zdarma poskytnú prikrývky na spanie až po moju obľúbenú "Sleeper class", ktorá vyzerá ako dosť zlý slovenský vlak, s tým rozdielom, že tu nie sú žiadne kupé, čo vytvára vo vlaku veľmi zaujímavú atmosféru. Táto trieda je veľmi lacná - 1200 km vás vyjde na 350 rupií, čiže 6 eur. Spí sa na takých trojposchodových koncentrákových posteliach a každých päť minút po vlaku premáva chlapík vrieskajúci: "Čaj, čaj, čaj, čaj, čaj, čaj", až kým ho niekto nezastaví a nedá si čaj. Okrem toho tu rôzni iní chlapíci ponúkajú omeletu, vodu, chladené nápoje, samosy, briani a iné indické jedlá. Napriek radám všetkých mojich indických kamarátov som tieto vlakové špeciality vyskúšal a doteraz mi z nich nič nebolo.
No a výstavnou skriňou indických železníc je tzv. "General class", ktorú som mal tú česť skúsiť až tri krát. Cesta z Udaipuru do Delhi bola celkom komfortná, až kým som sa nezobudil a nenašiel si na posteli ďalších dvoch chlapov, ktorí si ku mne suverénne prisadli. Ďalšia cesta z Gorakpuru do Jalandharu trvala 22 hodín a bol to zážitok na celý život. Vo všeobecnosti platí, že vlaky smerujúce z východoindických štátov ako Bihar či West Bengal majú veľmi svojských pasažierov. V mojom vlaku tvorili 99 percent osadenstva muži a všetci mali presne tie isté fúzy ako z kopírky. Všetci mali približne meter 65 a zhruba 50 kg. Na hornej posteli sedeli štyria a na dolnej piati. Na normálnom sedadle sedeli stále dvaja. Batožinu som si strčil do diery, ktorú som našiel v jednom sedadle a prvé tri a pol hodiny som stál na jednej nohe. Ďalšie tri a pol hodiny sa mi podarilo sedieť na pol metri štvorcovom v tureckom sede a potom prišla konečne moja chvíľa. Z horného batožinového priestoru sa vysunul chlapík, ktorý vystupoval a ja som sa tam nekompromisne nasúkal. Tam som strávil celú noc a keď som sa prebudil vlak už vyzeral omnoho normálnejšie a sedelo v ňom asi o dve tretiny menej ľudí. Mojou poslednou skúsenosťou s General class mala byť predvianočná cesta z Bombaya do Goi. Keď sme však s kamarátkou zbadali ľudí vysiacich z našej triedy, radšej sme rovno nastúpili do sleeper class, kde sme si našli luxusné miesto na zemi pri toaletách. Sprievodca sa nás pokúšal tri krát z vlaku vyraziť. Ako správni Indovia sme mu stále povedali, že už ideme a ani sme sa nepohli. Napokon nám jedna milá indická rodina pomohla a nechala nás prespať na zemi medzi ich posteľami. Cestu sme bez problémov prežili a na druhý deň sme z nej kompletne zregenerovali na pláži v Goe.
† 07. 07. 2011 | kód autora:
MVs
Bývanie v rodine
Asi pred dvomi týždňami nám odišla elektrina v dome. Najprv som si myslel, že za dve, tri hodiny naskočí naspäť, ako to tu doteraz vždy bývalo. Na druhý deň som si pre istotu od mojej čínskej kolegyne požičal baterku a urobil som dobre. Pôvodné úvahy o nezaplatenom účte za elektrinu, či vyhodených poistkách sa nepotvrdili. Faktom však zostávalo, že náš dom bol jediný na celej ulici bez svetla. Elektrikár skonštatoval smrť nášho generátora, s tým, že nový bude naištalovaný do troch dní. Ako sa neskôr ukázalo tri dni indického času trvajú aspoň dva týždne, keďže dom je stále bez elektriny.
Jeden starostlivý kamarát z našej organizácie sa ponúkol, že obyvateľov domu, čiže mňa a moju spolubývajúcu dočasne ubytuje u seba v dome neďaleko Jalandharu. Svoje rozhodnutie oľutoval, hneď potom, čo moju spolubývajúcu spoznal trochu lepšie. Dievča si z neho rýchlo spravilo osobného sluhu a chudák Jaideep celý týždeň, čo tu bývala počúval len: "Chcem čokoládu, chcem šalát, chcem tvoj telefón, chcem aby si ma odviezol tam a tam..." Celé to vygradovala tým, keď si samovoľne zobrala telefón jeho mamy. Napokon sa šťastne odpratala do domu mojej čínskej kolegyne, ktorej na privítanie vyžrala všetky arašidy.
Jaideep si vydýchol a ja sa teraz snažím o to, aby som tu nezanechal rovnaký dojem, ako to dievča a aby som ich dobrotu zbytočne nezneužíval. Niekedy som však na ich pomoc odkázaný. Cestou do školy chodím autorikšou, ale cestou späť som väčšinou nútený zavolať Jaideepa, aby ma druhú časť cesty zviezol na motorke. Inak by som musel ísť minimálne štyrmi rikšami, na čo nemám nervy, peniaze ani čas. Jaideep má doma internet, ale nemá počítač. Tak sme to dali dokopy a vytvorili sme tu informatizovanú spoločnosť. Okrem toho využívam aj práčku (prvá a zrejme aj posledná práčka, ktorú mám v Indii) a Jaideepová mama mi výborne varí (konečne nechudnem). Každé ráno sa stretávam s jeho otcom, riaditeľom miestnej základnej školy, zastavujem rikšu rovno pred jeho školou a on mi stále radí, kde mám vystúpiť. Vždy si ho veľmi ochotne vypočujem, aj keď viem, že mi radí úplne zle. Jeho mama má tiež veľmi zaujímavé rady. Napríklad dnes ráno mi poradila pieskový olej, ktorý si mám kvapkať na hlavu, lebo ako sama povedala: "Now no hair, after more hair."
Jaideepoví rodičia su skutočne cool, je s nimi sranda, sú veľmi pohostinní a vždy pripravení pomôcť. Človek sa tu cíti ako súčasť rodiny. Okrem Jaideepa majú ešte tri dcéry, ktoré žijú v Británii, Kanade a USA. Všetkým trom rodičia poctivo vybavili indických manželov a Jaideep sa teraz bojí, že aj jemu niekoho dohodia. Najhoršie je na tom, že už presne tuší koho a nijako sa do svadby s tým dievčaťom nehrnie.
Momentálne tu v dome býva ešte šialený biely skákavý pes Čiku. Je tu tiež jeden jedenásťročný sluha, ktorý tu pomáha s domácimi prácami a za odmenu dostáva jedlo, oblečenie a rodičia mu platia školu. Pred týmto chlapcom tu vraj boli ďalší dvaja, ktorých našli na ulici ešte ako malých vo veľmi zlých životných podmienkach, zobrali ich k sebe, vychovali a poskytli im základné vzdelanie. Tí sa potom postupne osamostatnili a neskôr pracovali ako čašníci, alebo niečo podobné. Rodičia sú presvedčení komunisti a na náboženstvo veľmi neveria. Namiesto toho sa snažia radšej pomáhať druhým. Jaideepová mama má okrem iného aj veľmi zvláštny zvyk kŕmiť pouličných psov. Vtedy sa pre istotu zdržujem radšej niekde inde.
Vyzerá to tak, že v dome, ktorý sa stal mojím tretím indickým domovom, strávim ešte štyri nasledujúce dni, potom ma čaká jedenásťdňová cesta do Nepálu, po ktorej sa zrejme z praktických dôvodov presťahujem na internát neďaleko mojej školy. Na bývanie u Jaideepa budem spomínať určite len v dobrom a vždy sa sem rád vrátim na návštevu.
